Tip na knihu: Novinár RTVS napísal príbeh zo zákulisia médií

Vzťahy vo verejnoprávnej spravodajskej televíznej stanici TV Slovakia 24 nie sú ani zďaleka také ideálne, ako ich vedenie prezentuje na stránkach novín.

Ilustračný obrázok k článku Tip na knihu: Novinár RTVS napísal príbeh zo zákulisia médií
Zdroj: Bux.sk

Novinár RTVS Miro Frindt napísal fiktívny príbeh zo zákulisia televízie o škandalóznom Prípade Najdúch .

Vzťahy vo verejnoprávnej spravodajskej televíznej stanici TV Slovakia 24 nie sú ani zďaleka také ideálne, ako ich vedenie prezentuje na stránkach novín. Hviezdou stanice je Iveta Galanová. Skvelá novinárka a zároveň moderátorka. Žiadna krásavica, no o to šikovnejšia a dravšia.

Mladý, ženami obletovaný, vyšportovaný zvukár Radovan Strempek nadviaže s Galanovou vzťah. Cestou zo služby Strempek náhodou kopne do škatule ležiacej pri autobusovej zastávke. Vypadne z nej živé dieťa. Táto udalosť výrazne ovplyvní životy mnohých ľudí v televízii, hoci s najdúchom nemajú nič spoločné. Médiá sú v pohotovosti. Novinári tušia senzáciu. Deň za dňom sa príbeh posúva do roviny, ktorá presahuje hranice zdravého rozumu.

Miro Frindt píše o prostredí, ktoré dokonale pozná „Televízne prostredie vytvára prirodzenú rivalitu, každý je každému konkurencia,“ tvrdí skúsený novinár a autor knihy Prípad Najdúch. „Kto by nechcel byť na obrazovke? Kto by odolal moderátorskému postu? Takmer všetci v televízii chcú raz moderovať a ak tvrdia, že nechcú, tak klamú. Ak tvrdia, že sa na seba nepozerajú, tak verte, že sledujú každú reprízu. Ak sú chorobne ctižiadostiví, použijú všetky zbrane, bez zaváhania potopia kolegu a predajú to ako svoj úspech…“

A čo hovorí Miro Frindt na prípadné reakcie svojich kolegov-novinárov? Nespoznajú sa v postavách? Nebudú naštvaní? „Možno niekto objaví nejaké črty spolupracovníkov, ale v zásade príbeh je vymyslený,“ usmieva sa Miro Frindt. „Iveta Galanová je úspešná, bezohľadná moderátorka s vlastnou večernou reláciou. Taká u nás v RTVS neexistuje. Pôvodne to bol muž, ale potom som zmenil pohlavie, aby ma čitateľ nestotožňoval s hlavnou postavou. Okrem toho, ženy sú ďaleko silnejšie, vedia byť úspešnejšie a v konečnom dôsledku aj bezohľadnejšie ako muži, keď ide o ich záujmy.“

Prečítajte si prvé 2 kapitoly z novinky Prípad Najdúch :
1. kapitola

Zvukár Radovan Strempek sa vracal po nočnej službe z televízie. Bola nedeľa, krátko po pol siedmej ráno. Cestou premýšľal, kde urobil chybu, lebo niekoľko sekúnd z posledného reklamného brejku nebolo vo vysielaní počuť.
„To je tak“, zašomral si nervózne, „keď menia technológie za jazdy.“ Kráčal z kopca na neďalekú zastávku tridsaťdvojky, smer Dlhé diely.
Poniže rampy, na vjazde do areálu, v kopci, kde sa cesta delí na vjazd do zoologickej záhrady a vstup do televízie, krúžili vysoko nad chodníkmi krkavce. Z výšky spúšťali na cestu akési tvrdé plody. Keď sa rozbili na kúsky, zobali ich. Prihrbený pozrel nahor, aby nedostal šupu do hlavy, ale vtáky vedeli veľmi dobre, kam potravu zhodiť. Ak škrupina nepraskla, zopakovali nálet a spúšťali plod, kým nepovolila. Inteligentné tvory. Nečudo, že Vikingovia pokladali krkavce za posvätné.
Strempek kopal do drobných skaliek, rozzúrený do nepríčetnosti. Manažment si zmyslel, že za dva týždne vymení technológiu v dvoch vysielacích štúdiách. Nikoho nezaujímali argumenty, že sa to nedá stihnúť. Spravodajstvo prechádzalo zo zastaranej BETA technológie s kazetami videonosičmi na bezpáskový systém. Čoskoro sa bude vysielať len z počítača. Zamestnanci sa na jednej strane tešili, pretože do verejnoprávnej televízie roky nikto neinvestoval ani cent, ale aj krútili hlavou nad tým, že všetko sa robí v takom chvate.
A mnohí, Rado Strempek tiež, ešte aj doma uvažovali, čo by sa dalo vylepšiť, kadiaľ ťahať káble, aby prekážali čo najmenej. Štúdioví architekti rozmýšľali nad scénou, osvetľovači nad svetelným parkom, zvukári denne obzerali priestor, ako sa bude šíriť zvuk. Zatiaľ nebol spokojný nik.
Úloha náročná, zadanie jasné – takmer v každom zábere musí byť vidieť panoráma Bratislavy. Pohľad na miesto z dvadsiateho ôsmeho poschodia výškovej budovy cez sklenené okenné tabule neprenášala žiadna televízia. Manažment chcel charakteristické záberovanie pre stanicu TV Slovakia 24 zachovať. Osvetľovači sa neusmievali, pretože udržať dostatok svetla, ktoré potrebuje kamera, a zároveň snímať v pozadí nočnú Bratislavu, bolo horšie než práca v uránovej bani.
Rozmrholilo sa. Mlynská dolina bola ľudoprázdna, nikde ani živej duše. V diaľke pri internátoch pospevovala partia študentov vracajúca sa z flámu. Od Patrónky sa po strede diaľnice plazivo šírila hororová hmla.
Na zastávke autobusov vedľa zoo včera pokosili vysokú trávu. Len kríky, v ktorých občas prespávali bezdomovci, ostali holé, vyrastali do tvaru V a kývali sa zboka nabok. Na pokosenej sýtozelenej ploche udierala do očí škatuľa. Kartónová, veľká, zrejme z televízora. Časť veka bola otvorená, v dvíhajúcom sa vetre búchala ako poklop, čo dobre neprilieha. „Ľudia sú neuveriteľní bordelári,“ šomral Rado. Krútiac hlavou chytil škatuľu, chcel ju zložiť a oprieť o neďaleký odpadkový kôš. Pred rokmi sa angažoval v hliadkach mimovládnej organizácie Spolu za čistejšiu Bratislavu a zmysel pre poriadok v prírode a čistotu si uchoval dodnes. Obyvatelia Bratislavy sú neuveriteľné špiny.
Adrenalín v ňom stúpal, nazlostene schmatol kartón. Dno sa v okamihu pretrhlo a na zelenú, hladko pokosenú trávu vypadlo dieťa. Ani nemuklo, pokojne pozeralo na svet.
Strempek zdrevenel. Nahol sa nad chlapca, aby sa presvedčil, či je naozaj živý. Dvakrát silno zažmurkal očami, či sa mu to celé nezdá. Bez pohnutia zaškúlil na autobusovú zastávku. To predsa nie je možné!
„Ježišikriste, a ty si odkiaľ… A čo tu robíš?!“ zakričal a dvíhal zo zeme dieťa. Chlapček zamrnčal.
Obzeral sa napravo-naľavo, nikde ani živej duše. Na semaforoch sa vytvorila malá kolóna áut. Z luxusného Mercedesu GL naňho hľadela žena a ťukala si na čelo, keď videla, ako nemotorne sa pokúša posadiť si dieťa na kolená. Taška mu spadla z pleca, keď chcel malého upokojiť. Váhavo položil chlapca na trávu, vybral telefón z pravého zadného vrecka a zavolal policajtov.
Hodinu sedel v služobnej dodávke a rozprával sa s dvoma mužmi v uniformách – policajti pochôdzkari dorazili na miesto prví. Čakali na vyšetrovateľku, poručíčku Vargovú, ktorú stiahli z dovolenky. Aj na kriminálke sú dovolenky a koho stiahnu? Ju. Prečo? Lebo nemá deti! Dobre vedeli, že je v Bratislave, teda k dispozícii, a že príde. Zobudili ju v nedeľu ráno.
Nemala rada neplánované nasadenie, ale vyberte si, keď ste policajt. Piatok-sviatok, leto-zima. Keď sa voľačo stane, musí do terénu. Plánovaný tréning vo fitnescentre a horúca sauna musia počkať.
Muži zákona uzavreli okolie celej zastávky bielo-zelenými páskami s nápisom Polícia, vstup zakázaný. Rado také pásky videl iba na fotografiách alebo v televízii. V skutočnosti vyzerajú hrozivejšie. Vzbudzujú strach a des už len z myšlienky, že za nimi sa prihodilo niečo vážne. V médiách sa to človeka netýka, teraz mu však udalosť dýchala na krk.
Štyria policajti chodili po tráve s rozriedenou sadrou a odlievali odtlačky stôp. Minú tu litre a litre, pomyslel si s nevôľou. Aj tí zagebria okolie. Pri autobusovej zastávke denne postávajú stovky ľudí, sadra bude všade.
Miesto nálezu obišla ďalšia tridsaťdvojka.
Zastávku zoo obkolesenú policajnými autami, páskami a mužmi v uniformách minul spoj bez zastavenia. Cestujúci sa nakláňali a obzerali. Jedni zo zvedavosti, iní prekvapení, že nemôžu vystúpiť.

Zdroj: Bux.sk