Záchranárka z Liptova o ťažkom COVID výjazde: Mamička po pôrode skončila na dýchacom prístroji

Autor: Natanael Leo Poloha

Pandémia COVID-19 už nie je žiadnou novinkou. Stále počúvame o pribúdajúcich prípadoch, plných nemocniciach, a žiaľ, i o úmrtiach. A tiež o ťažkom chlebíčku ľudí, ktorí stoja zoči-voči zúriacej nákaze každý deň – o zdravotníkoch.

Prvá línia, to nie sú len lekári a personál v nemocniciach, ale aj pracovníci Zdravotnej záchrannej služby (ZZS). Ich práca je taktiež vážne ovplyvnená pandemickou situáciou a problémami, ktoré sú s ňou spojené.

22-ročná Laura pracuje ako zdravotnícka záchranárka na Liptove. Mladá zdravotníčka nám v otvorenom rozhovore porozprávala, ako vyzerá jej práca počas pandémie a akým rizikám spojeným s covidom záchranári denne čelia.

Čo ťa priviedlo k práci záchranárky? Chcela si ňou byť vždy?

Už od detstva ma lákalo zdravotnícke povolanie, ale vtedy som ešte nevedela, aké rôzne smery v tejto oblasti existujú. Keď ako dieťa prejavíte v tejto oblasti nejaký záujem, tak vám automaticky povedia: „Ty budeš lekárka“. Časom, ako som dospievala a mala som si vybrať nejakú školu, volila som medzi medicínou a urgentnou zdravotnou starostlivosťou – UZS (zdravotnícky záchranár). V tom čase ma prijali na UZS. Neskôr, po úspešnom dokončení štúdia, keď som už pracovala ako záchranárka, som premýšľala, či predsa neskúsim ešte medicínu. Ale niekedy proste viete, že ste práve tam, kde máte byť. Aspoň na nejaký čas.

Kto si túto prácu neskúsil, zrejme si ju vie len ťažko predstaviť. Ako teda vyzerá záchranársky džob v praxi?

Pred tým, ako som sa hlásila na UZS, som mala možnosť komunikovať s nejakými záchranármi z praxe. A každý vám povie: „Určite to nechoď študovať“!

Pravdou je, že veľa ľudí, keď vidí uniformu, predstaví si nejaký americký akčný film, myslí si, že bude veľkým hrdinom, ale tak je to naozaj iba vo filme. Realita je úplne iná. Často chodíme k dlhodobo chronicky chorým pacientom s bolesťami brucha, chrbta, hlavy a niekedy ide aj o úraz, autonehodu. Nie vždy ide akútne o život, niekedy si len ľudia nevedia dať rady a volajú ZZS. Samozrejme, stretávame sa aj s ťažšími situáciami, ako sú KPR (kardio pulmonálna resuscitácia), srdcové infarkty, mozgové príhody či pôrod. Počas praxe na škole si každý začne uvedomovať realitu na záchranke. Zistíte, že nie ste v akčnom filme. Pochopíte, že by ste niekedy možno chceli byť radšej v tých veľmi výrazných uniformách neviditeľní, a zistíte, že všetko nemá šťastný koniec. Toto je realita a naučila som sa, že je súčasťou toho, čo som chcela robiť.

Práca záchranára je zrejme v období pandémie nebezpečnejšia než predtým…

To určite je. Na začiatku bol problém s nedostatkom ochranných pomôcok. Teraz sa stane, že idete na výjazd a ľudia nepovedia, že majú nejaké príznaky, prípadne, že boli s niekým pozitívnym v kontakte. V takýchto prípadoch nepoužijeme dostatočné ochranné pomôcky (celotelový oblek, štít, lepší respirátor) a máme takzvaný „nechránený covid“.

Nikdy nevieme, či o pár dní nebudeme aj my a naše rodiny pozitívni.

Máš nejaký zážitok z práce v súvislosti s covidom, ktorý na tebe zanechal stopy?

Spomínam si na jeden výjazd. Bolo to asi niekedy na začiatku druhej vlny. Išli sme k jednej pacientke, pri ktorej hrozil pôrod. V tom čase ešte nebolo takto rozšírené testovanie a opatrenia. Ako záchranári sme o tomto ochorení nevedeli až tak veľa. Pri príchode na adresu mala pacientka suchý kašeľ a ťažšie sa jej dýchalo. Prebiehal u nej pôrod v začiatočnej fáze. Pacientka poprela akýkoľvek kontakt s niekým pozitívnym aj cestovateľskú anamnézu. Naložili sme ju do sanitky a transportovali sme ju na pôrodnicu. Počas transportu sa jej ťažšie dýchalo, čo mohlo to súvisieť aj s nejakou pôrodnou komplikáciou. Podávali sme jej aj kyslík. Pacientku sme úspešne odovzdali v nemocnici. Neskôr sme sa dozvedeli, že bola pozitívna na COVID-19. Po pôrode skončila na ARE a dýchacom prístroji.

Vedia ľudia v súčasnej komplikovanej situácii, kedy majú volať záchranku a kedy nie?

Táto minca má dve strany. Niekto situáciu podceňuje, iní pacienti sú zas príliš preľaknutí. Stáva sa, že niekto zamlčí svoj zdravotný stav alebo príznaky. Na druhej strane sú niektorí ľudia dosť vystrašení aj z médií. Často volajú ZZS po dvoch či troch dňoch, keď im neprechádzajú teploty a cítia sa slabo. Treba zdôrazniť, že toto ochorenie sa prejavuje veľmi individuálne a treba liečiť symptómy. Ľudia sa jednoducho zľaknú, keď zistia, že sú pozitívni, a volajú ZZS. Samozrejme, ľudia, ktorým sa ťažko dýcha a vyžadujú si liečbu kyslíkom, sú transportovaní do nemocnice.

Teda sú aj prípady, keď ľudia zmobilizujú záchranárov zbytočne.

Sú. Do nemocnice sa primárne transportujú pacienti, ktorí si vyžadujú kyslíkovú liečbu. Stáva sa, že prídeme na adresu a ľudia povedia, že oni sa chceli iba poradiť a nechcú ísť do nemocnice. Treba si uvedomiť, že v takomto prípade je vhodnejšie volať obvodnému lekárovi, prípadne zájsť na pohotovosť na covid ambulanciu, nie volať ZZS.

Ďalšie správy z domova i zo sveta nájdete aj na Dnes24, Facebooku a Instagrame.

Foto: ilustračné